O krásnej prírode, priveľa zemiakoch a každodenných maličkostiach
Mariely, Paige a Paul sú na pohľad traja obyčajní študenti Gymnázia Varšavská, ktorých môžete hocikedy stretnúť v palacinkárni, alebo v niektorej z čajovní. Napriek tomu sú však trochu iní, než bežní žilinskí študenti. Všetci traja sú totiž súčasťou výmenného programu, ktorý medzi sebou každoročne organizujú Rotary kluby na celom svete.
A tak sa pre Mexičanku Mariely, Kanaďanku Paige a Američana Paula na rok stala domovom práve Žilina. Pravidlá ich programu sú jednoduché. Počas roka, ktorý na Slovensku trávia bývajú postupne v dvoch až troch slovenských rodinách, kde pre nich platia tie isté pravidlá, ako pre hociktoré iné dieťa.
Umývajú riad, vynášajú smeti a rovnako ako ostatní musia chodiť do školy. Aby toho nebolo málo, musia sa počas roka naučiť po slovensky a zvyknúť si na všetko, čo sa nám zdá byť normálne a bežné. Prečo sa rozhodli navštíviť práve Slovensko, kam radi chodia vo voľnom čase, ale aj o tom, aké boli ich prvé dni nám Mariely, Paige a Paul porozprávali sami.
Prečo ste sa rozhodli stráviť celý rok mimo vašej krajiny?
Paige: Ja som sa rozhodla pre účasť na ročnom výmennom pobyte, keď som chodila do jedenástej triedy. Vtedy som mala 17 rokov. Uvedomila som si, že by som chcela na nejaký čas odísť a skúsiť si život v inej krajine. Veľmi mi nezáležalo na tom kde, a tak som vlastne najskôr ani nevedela, akú krajinu si mám vybrať. Tiež som sa chcela naučiť hovoriť novým jazykom. Chcela som si vyskúšať robiť iné veci, než tie, na ktoré som bola v Kanade zvyknutá.
Mariely: Navyše máte šancu ako človek dospieť a dozrieť. Napríklad ja som už dnes oveľa viac samostatná, ako som bola pred tým, než som prišla na Slovensko.
Paul: U mňa to bolo trochu iné. Už moja mama bola „exchange“ študentkou, a tak ma v tomto smere vždy veľmi podporovala. Keď som mal 12 rokov, začal som sa učiť francúzštinu, a práve vtedy som sa po prvýkrát zaoberal myšlienkou, aké by to bolo, odísť do inej krajiny. Na Slovensku je mnoho vecí, ktoré sa môžem naučiť. Jazyk, je len „vrchol ľadovca“. Je to úžasné, nikdy sa nedá povedať, že viete všetko. Veľmi ma baví učiť sa nové veci, či už ide o históriu alebo geografiu. Je to iné, než keď na Slovensko príde človek len ako turista.
Prečo ste sa rozhodli ísť práve na Slovensko?
Paige: Ja som si nemohla vybrať, kam chcem ísť. Musela som si urobiť niečo ako zoznam krajín a zoradiť ich podľa mojich preferencií. Slovensko, ako číslo šesť na mojom zozname, mi však vybrali členovia môjho Rotary klubu v Kanade.
Mariely: Ja som hneď dostala zoznam krajín, kam som mohla ísť. Z Európy som však mala na výber len Slovensko a Česko. Mojím snom bolo ísť do Európy a Slovensko sa mi pozdávalo viac ako Česko.
Paul: Ja som si mohol vybrať až skoro 40 rôznych krajín. Do Ameriky vo všeobecnosti prichádza veľa výmenných študentov, tak preto je toľko miest, kam som ako Američan mohol vycestovať. Ja som chcel ísť do Európy a mojím číslom jedna bolo Francúzsko, lebo, ako som už spomenul, po francúzsky som sa nejaký čas učil. Slovensko ma však predsa len zaujalo. Uvedomil som si, že aj napriek tomu, že neviem po slovensky, mohol som sa počas roka mnoho vecí naučiť. Západná Európa je navyše plná turistov a pre mňa ako cudzinca bola oveľa viac známa ako stredná a východná Európa. Chcel som, aby bol môj rok v inej krajine založený hlavne na vlastnej skúsenosti, ktorá by bola iná a výnimočná v porovnaní so všetkým, čo som doteraz zažil.
Napriek tomu sa však zvykne stávať, že o nás cudzinci majú nesprávnu predstavu. Čo ste teda vedeli o Slovensku pred tým, než ste sem skutočne prišli?
Mariely: Vedela som, že je to malá krajina, v ktorej kedysi vládol komunistický režim. Predstavovala som však všetko úplne rozdielne. Vlastne som rada, že je to tu iné, než som pôvodne myslela.
Paige: Aj ja som samozrejme vedela o tom, že tu bol komunizmus a bola som zvedavá, ako to ovplyvnilo každodenný život Slovákom dnes. Vo všeobecnosti som toho však veľa nevedela, a myslela som si, že tu budú ľudia žiť v oveľa biednejších podmienkach. Našťastie, mýlila som sa a bola som skutočne veľmi milo prekvapená.
Paul: Ja som sa snažil byť otvorený ku všetkému, ale o komunizme som tiež počul. Napriek tomu som si však predstavoval skôr veľa hôr a kopcov a chránených oblastí. Vlastne som si nie celkom istý v tom, čo som v skutočnosti očakával, lebo som vedel, že to čo ma čaká bude určite iné, než to, čo sa o Slovensku hovorí. Len taká Žilina má takmer 100 000 obyvateľov, a tak je jasné, že nemôžu žiť všetci v chatrčiach niekde na kopcoch.
To, že ste na rok vlastne „Slovákmi“, vám však určite prináša aj mnoho ťažkostí...
Paige: Áno nepochybne, hlavne zo začiatku to pre nás bolo dosť náročné. Pre mňa bolo najťažšie zvyknúť si na to, že tu nemám rodinu. Nielen oni, ale aj moji priatelia mi veľmi chýbali. Keď človek príde do novej krajiny, všetko sa mu zdá byť úžasné, ale po nejakom čase, keď si zvykne, príde obdobie, keď je mu smutno. Nemá priateľov, väčšinou nepozná jazyk a musí sa s tým vysporiadať sám.
Paul: Keď som prišiel, bol som pripravený na nové veci a s možnými ťažkosťami som, samozrejme, počítal. Problémy mi však robili každodenné maličkosti, akými sú môj rozvrh v škole, alebo cestovný poriadok. Tiež bolo ťažké vybaviť si základné veci, ako lístky na obed, kartičku na autobus a podobne. Všetko to, samozrejme, komplikovalo to, že som ešte nevedel po slovensky.
Ako je na tom vaša slovenčina dnes?
Mariely: Už je to lepšie, ako na začiatku, ale stále sa máme čo učiť. Dokážeme však viesť normálne rozhovory. Pokiaľ ľudia rozprávajú pomaly a dobre artikulujú, väčšinou sa dá pochopiť to, čo nám chcú povedať. Problémy nastávajú, ak hovoria príliš rýchlo a používajú veľmi odborné slová.
Mali ste aj nejaké kurzy slovenčiny?
Paige: Ešte v auguste sme absolvovali jeden týždeň jazykového kurzu. To, ako rozumieme a hovoríme dnes, väčšinou závisí od toho, v akej host-rodine bývame. Napríklad moja prvá „mama“ vôbec nevedela anglicky, a tak sa so mnou vždy snažila hovoriť jednoduchou slovenčinou.
Mariely: Veľmi nám pomáhajú aj naši spolužiaci. Pokiaľ sa dá, tiež sa s nimi vždy rozprávame po slovensky. Keď niečomu nerozumieme, vždy nám pomôžu a preložia do angličtiny to, čo potrebujeme.
Stalo sa vám niekedy, že ste povedali niečo úplne iné, než ste pôvodne mysleli?
Paige: Áno, raz som mojej kamarátke nechtiac povedala, že je lesba. Chcela som povedať, že „je teplo“, ale namiesto toho som jej povedala, že je teplá, a pri tom som na nej mala položenú ruku. Vyzeralo to veľmi čudne, ale nakoniec sme sa na tom všetci pobavili.
Mariely: Niečo podobné sa stalo aj mne. Namiesto „som s mojou kamarátkou“ som povedala „bijem moju kamarátku“, lebo som si jednoducho pomýlila slovesá biť a byť.
Paul: Ja podobnú príhodu nemám. Moja slovenská „teta“ však pracuje ako lesníčka, a tak ma naučila slová ako „ihličnaté stromy“ alebo „listnaté stromy“, čo sa mi hlavne na začiatku, keď som nevedel poriadne povedať nič, zdalo veľmi smiešne.
Koľko výmenných študentov je v súčasnosti na Slovensku?
Paul: Spolu 32. Najviac nás je z USA, ale sú tu aj študenti z Kanady, Mexika, Japonska, Brazílie, Thajska a Austrálie. Máme naplánované pravidelné mítingy, a tak sa spoločne stretávame a máme tak možnosť spoznať sa aj medzi sebou.
Mali ste možnosť už aj cestovať po krajine?
Mariely: Áno, ale väčšinou to závisí od toho, kam nás zoberie rodina, alebo Rotary kluby. S mojou prvou rodinou sme párkrát išli do hôr a tiež na rôzne výlety. S Rotary sme boli v niektorých mestách ako Banská Bystrica, Bratislava alebo Viedeň.
Čo vás najviac očarilo?
Paige: Mne sa veľmi páčila Bratislava a to, ako je prepojená stará a nová časť mesta. Je to iné ako Žilina, lebo Bratislava je oveľa väčšia a človek sa tam cíti trochu ako vo veľkomeste. Napriek tomu je však najkrajším miestom na Slovensku určite Štrbské pleso. V skutočnosti je to jedno z najkrajších miest, aké som kedy videla. Keď sme tam boli, tak bolo krásne počasie, a tak sa od jazera odrážali všetky vrchy naokolo. Bolo to úžasné.
Paul: Úplne súhlasím, naozaj išlo o nezabudnuteľný zážitok. Mne sa veľmi páči aj Žilina. Sú tu krásne miesta a mesto dýcha históriou. Napriek tomu som však už na všetko tak trochu zvyknutý a veci sa mi začínajú zdať bežné. Navyše, Žilina nie je až tak veľká a preplnená ako napríklad Bratislava, preto sa vždy teším, keď ideme na výlet do nového mesta.
Máte nejaké obľúbené miesto aj v Žiline?
Paul: Moja „teta“ býva v Súľove, ktorý od Žiliny nie je zas až tak ďaleko. Veľmi ma baví prechádzať sa mestom, ktoré je veľmi malebné. Častokrát chodím von len tak sám, venčiť psa. Veľmi ma baví pozerať sa na krásnu prírodu, ktorá je v Súľove všade, kam sa pozriete. Hlavne kopce naokolo sú skutočne očarujúce. Úžasným miestom je tiež aj farský kostol. Je neopísateľné, aké to je, keď je človek vnútri obklopený všetkou tou nádherou.
Kam teda chodievate, ak máte voľný čas a chuť posedieť s priateľmi vonku?
Paige: Mám rada Mariánske námestie, hlavne preto, že tam niekedy chodíme na palacinky. Nič podobné som v Kanade nikdy nerobievala, preto sa na to vždy teším. Navyše je palacinkáreň na Mariánskom naozaj skvelá.
Mariely: Ja chodím veľmi rada do čajovne. V Žiline ich je viac, ale najradšej mám Dobrú vílu, ktorá je pri kine Centrum. V Mexiku čajovne vôbec nemáme, tak mi potom budú určite chýbať.
A čo jedlo, trvalo vám dlho kým ste si zvykli na slovenské jedlá?
Mariely: Bolo to ťažké hlavne na začiatku, lebo na môj vkus sme jedli priveľa zemiakov a kapusty. V škole som mala na obed zemiaky, doma na večeru tiež, a tak to bolo stále dookola. Teraz som si však zvykla, tak je to lepšie. Bryndzové halušky mi naopak veľmi chutia.
Paige: To je pravda, ja si halušky niekedy priam pýtam.
Paul: S jedlom to pre mňa nebolo až také ťažké. Hneď v prvý deň, keď ma bol môj „otec“ zobrať na letisko, zastavili sme sa v reštaurácii, kde sme si dali pečené bravčové koleno. Celkom mi to chutilo, lebo kvôli európskej imigrácii, ktorá je v okolí Chicaga, som zvyknutý jesť mäsité jedlá. Tiež som jedol guláš z vnútorností, čo tiež nebolo až také zlé. Myslím, že oveľa viac prekvapený tým, že som sa to odvážil ochutnať bol môj „otec“. Pôvodne mi totiž ponúkol tanier s tým, že ak mi nebude chutiť, nemusím to jesť, takže moju reakciu určite nečakal.
Takže vám všetkým halušky vlastne chutili?
Paul: A nielen halušky. Hlavne všetok ovčí syr. Keď sa vrátim nazad do Ameriky, bude mi určite veľmi chýbať.
Paige: Ďalšia vec, na ktorú som si musela zvykať bolo to, že vždy na obed pred hlavným jedlom jete polievku. Prvýkrát, keď som jedla polievku som si niekoľkokrát naložila, aby som bola sýta a keď som už viac nevládala, moja mama priniesla plný tanier hlavného jedla.
Mariely: Mne síce chýbajú korenené jedlá, lebo v Mexiku koreníme oveľa viac. Napriek tomu je však slovenská gastronómia úžasná.
Aké sú vaše ďalšie plány do konca vášho „roka na Slovensku“?
Mariely: Čaká nás pár výletov s Rotary, takže budeme určite viac cestovať a spoznávať aj ďalšie miesta.
Paige: Radi by sme cestovali aj samy, ale máme to zakázané, takže dúfame, že sa nám podarí nájsť niekoho, kto nás bude môcť zobrať aj na miesta, kde sme ešte neboli. To, že je v Európe všetko tak blízko je vlastne úžasné, preto sa skutočne nedokážem zmieriť s predstavou, že som tu bola rok, a ani raz som sa nešla pozrieť do Poľska, Maďarska alebo iných krajín, ktoré sú blízko. Keď sa vrátim nazad do Kanady, bude to určite oveľa ťažšie.
Chystajú sa vás na Slovensku navštíviť vaši skutoční rodičia?
Mariely: Zo začiatku povedali, že prídu. Ja som si tým však nie až tak istá, tak vlastne neviem.
Paul: Áno, moji rodičia sa chystajú prísť, ale až o pár mesiacov. Tesne pred tým, než sa skončí môj ročný výmenný pobyt.
V čom ste sa zmenili najviac, keď sa na seba pozriete dnes a pred pol rokom?
Mariely: V prvom rade som oveľa viac nezávislá, lebo v Mexiku to bolo samé: „Otec, urob toto, pomôž mi prosím s týmto a podobne...“ Tu je to síce v niečom podobné, ale zároveň je to iné a skutočne som za seba oveľa viac zodpovedná sama. Tiež som sa naučila oveľa viac ďakovať a používať slovo prosím.
Paige: Myslím, že som v niečom iná, ale je skutočne ťažké povedať konkrétne v čom. Skutočne sa veľa vecí zmenilo. Mnohokrát sa mi stane, že tu urobím nejakú vec, ktorá mi príde úplne normálna a potom si uvedomím, že nič podobné by som v Kanade nikdy neurobila. Myslím, že veľa vecí bude iných aj keď sa vrátim naspäť domov. V každom prípade to určite bude neopakovateľná skúsenosť.
Paul: Rok v inej krajine na všetkých niečo zanechá. Ja som si však nie celkom istý v tom, ako to mám vlastne opísať. Myslím, že som vlastne oveľa viac sám sebou. Viac premýšľam o veciach, ktoré chcem robiť a bavia ma a skutočne robím to, čo naozaj chcem. Veľmi sa nezaoberám tým, čo si myslia ostatní ľudia, alebo čo ostatní chcú, aby som robil. Takže keď som napríklad na námestí a robím niečo, čo ostatní považujú za smiešne alebo trápne, vôbec mi to neprekáža. Tí ľudia ma vlastne ani nepoznajú a je možné, že ma už nikdy ani neuvidia, tak mi skutočne vôbec neprekáža to, čo si o mne v tú chvíľu asi myslia.
Čo pre vás bolo najťažšie za celý čas, čo ste na Slovensku?
Mariely: Pre mňa určito to, keď som sa musela sťahovať z prvej host rodiny do tej ďalšej. Bolo to skutočne smutné, ale už som si zvykla.
Paul: Nedá sa jednoznačne povedať, čo bolo najťažšie alebo najsmutnejšie, lebo ja som sa na Slovensko veľmi tešil. Bol som nadšený všetkým tým, čo sa malo stať a bol som plný očakávaní. Preto, keď ma boli moji rodičia zaviezť na letisko, bolo veľmi ťažké vidieť ich stáť v strede tej veľkej haly, ako mi mávajú. Moja mama trochu plakala a bolo mi jej ľúto. Rád by som im povedal, že aj ja som smutný z toho, že idem preč, ale nešlo to, lebo som bol nadšený a plný očakávaní. Ako som povedal už na začiatku, oveľa horšie potom bolo zvyknúť si na každodenné maličkosti, ako napríklad dať sa ostrihať, alebo si nabiť čipovú kartu.
Paige: Ja som sa zvykla hlavne zo začiatku cítiť veľmi osamelo. To sa mi stávalo najmä, keď som ešte nevedela po slovensky. Je ťažké nájsť si nových priateľov a zvyknúť si na iné prostredie. O to je to horšie, keď je človek sám. Keď som sa snažila rozprávať sa s mojimi spolužiakmi, častokrát som toho ešte chcela veľa povedať, ale som jednoducho nemohla, lebo som nevedela, ako mám vyjadriť svoje myšlienky po slovensky. Ten pocit, keď som vedela hovoriť len „dobre“ ma veľmi ubíjal.
Paul: Ďalšia vec, s ktorou trochu bojujeme dodnes, je to, keď si niekedy na internete pozeráme fotky našich priateľov. Je ťažké vidieť ich, ako si užívajú a bavia sa. Vtedy si ale uvedomím, že som to ja, kto je na druhej strane zeme, v inej krajine a tiež si užívam, takže mi vlastne nič neujde. Keď sa vrátim naspäť do USA, budem mať dosť času na to, aby som sa zabával s nimi. Napriek tomu by som sa s nimi chcel stretnúť aspoň na jeden víkend. Viem, že to nie je možné, ale veľmi sa tým netrápim. Doženiem to, keď sa vrátim.
Chceli by ste sa ešte niekedy vrátiť na Slovensko po tom, ako opäť odcestujete domov do USA, Kanady a Mexika?
Mariely: Áno, myslím, že áno. Rada by som sa sem vrátila navštíviť moje rodiny a priateľov. Ešte neviem, kedy to bude, ale určite sa na Slovensko ešte vrátim.
Paige: Ja som si istá, že sa ešte vrátim. Mám príbuzných v Nemecku a Rakúsku, takže sa do Európy plánujem vrátiť. Je tu tak veľa krásnych miest, že veľmi rada ich znova všetky precestujem a navštívim.
Paul: Áno, ani ja o tom nepochybujem. Po tom, ako som sa naučil jazyk, by bola škoda, keby som ho už nikdy viac nevyužil. Navyše je v Chicagu celkom veľká poľská komunita, takže sa určite pokúsim využiť svoje slovenské skúsenosti a zájdem sa tam pozrieť. Slovenčina je navyše veľmi podobná ako poľština, takže hádam sa nejako dorozumieme. Navyše tu mám množstvo dobrých priateľov a s mojimi rodinami si tiež veľmi rozumiem, takže určite sa chcem vrátiť opäť, aby som ich mohol navštíviť. To sa nedá, len tak odísť a už sa nevrátiť. Na to, aby som sa viac nevrátil, to tu mám až príliš rád.
Lucia Bíziková
rozhovor pre Žilinský večerník
