Rok Lucie v Brazílii
Záplavy, "včely robotnice", karneval či "churrasco"
To všetko zažila počas roka v Brazílii mladá Žilinčanka Lucia Bíziková.
Stavím sa, že každý z vás pozná známu postavu cestovateľa Willyho Foga zo španielskeho animovaného seriálu. Absolvovať cestu okolo sveta za 365 dní bol pre rozprávkového hrdinu tvrdý oriešok, ale ako by Willy Fog prežil, a čo všetko by zažil počas skoro roku v jednej z najväčších krajín sveta Brazílii? Tak to veru nevieme, ale vieme, čo všetko videla a zažila mladá 18-ročná Žilinčanka Lucia Bíziková. V tejto krajine našla svoju „druhú rodinu“, spoznala mnoho nových priateľov a priniesla si množstvo zážitkov, skúseností a príbehov, o ktoré sa s nami veľmi rada podelila v nasledujúcich riadkoch.
Dlhé piesočnaté pláže, najväčší tropický prales, najdlhšia rieka, najrozsiahlejšie bažiny, mohutné vodopády, nikdy nespiace Rio de Janeiro a obchodné centrum Sao Paulo. Nielen toto všetko je Brazília, najväčšia krajina Latinskej Ameriky a zároveň jediná, kde sa hovorí po portugalsky. Ako sa mladé dievča ako si ty dostalo pre mnohých tak neuveriteľne ďaleko od domova?
- Do Brazílie som vycestovala prostredníctvom kultúrno-výmenného programu organizácie s názvom Rotary klub. Je to celosvetové spoločenstvo dobrovoľníkov s vyše milióna členmi organizovaných takmer v 30 000 kluboch, pôsobiacich prakticky vo všetkých krajinách sveta.
Spoločne napĺňajú ideu humanitárnych služieb a pomoci svojim spoluobčanom, presadzujú vo všetkých oblastiach vysoké etické zásady a napomáhajú vytvárať vzájomnú dôveru a mier na celom svete. Rotary má svoje základne aj po celom Slovensku, konkrétne i v Žiline. Klub sa podieľa na rôznych projektoch a jedným z nich je práve výmena pre mladých s názvom ROTARY EXCHANGE, ktorej súčasťou som bola i ja. Decká sú do tohto programu vyberané na základe istých predpokladov ako je vek (od 15 do 18 rokov), jazykové znalosti atď. Avšak nato, aby si bol zvolený práve ty, nemusíš byť vôbec členom. Všetko sa to odohráva na základe výmeny v regiónoch. My spadáme pod región Česko-Slovensko. Konkrétne to funguje tak, že región Česko-Slovensko vyšle určitý počet študentov do zahraničia a totožný počet študentov prichádza na rovnaké obdobie sem. Väčšina pobytu bola financovaná klubom Rotary. Ubytovanie a stravu mi zabezpečovala moja „rodina“ v Brazílii, pretože naša rodina zase poskytovala toto isté zahraničnému návštevníkovi. V rámci spomínaného kultúrno-výmenného projektu, ktorého som sa zúčastnila, išlo o spoznávanie novej kultúry a ľudí, naučenie sa jazyka a predstavenie našej kultúry zahraničiu. Súčasťou pobytu bolo aj navštevovanie miestnej školy a získavanie vedomostí.
Takže si navštívila Brazíliu. Kde presne si v tejto obrovskej krajine počas tvojho kultúrno-výmenného pobytu žila?
- Mojím prechodným domovom sa na necelý rok stalo mesto Blumenau v štáte Santa Catarina v juhovýchodnej časti krajiny. Táto oblasť je považovaná za najeurópskejší brazílsky štát, aj kvôli skutočnosti, že pred a po vojne sa tam presťahovalo veľa imigrantov práve z Nemecka a Talianska. V tejto krajine bohatej hlavne na kultúru som strávila presne 11 mesiacov a dva týždne.
Mladé dievča v miliónovej krajine. Aké boli prvé dni a týždne?
- Ak mám povedať pravdu, prvé dva dni boli jedny z najhorších v mojom živote. Fakt, že oni nevedeli po anglicky a ja po portugalsky ma prinútil veľmi rýchlo sa naučiť a hovoriť ich rečou. Bolo to dosť náročné a zhruba prvé dva týždne boli strašne ťažké. Postupne som si zvykala na cudzojazyčnú komunikáciu. V tomto smere som mala trošku aj šťastie, že sa mi portugalčina dostala veľmi rýchlo „pod kožu“. Dokonca až do takej miery, že sa mi podarilo získať certifikát. Dosť tomu pomohla skutočnosť, že som chodila poctivo do školy, dosahovala výsledky a zúčastňovala sa na všetkom v portugalčine. Tamojšie štúdium som si vybavila ja. Po polročnom navštevovaní strednej školy som následne absolvovala prvý semester na vysokej škole, konkrétne na fakulte sociálnych vied. V podstate som sa tam normálne učila a po nejakej dobe som dokázala písať písomky a nosiť známky. Bolo to fajn, len nemilou skutočnosťou po návrate domov bolo zháňanie prekladov vysvedčení a taktiež som musela požiadať o uznanie roka a absolvovať komisionálne skúšky z literatúry, matematiky a fyziky, aby mi umožnili pokračovať v štúdiu. To bolo takou najnegatívnejšou stránkou celého roka výmenného pobytu. V podstate som sa vrátila na Slovensko a nemala vôbec žiadne leto, lebo som sa iba učila, aby som „komisionálky“ úspešne urobila.
Spomínala si, že si bývala v brazílskej rodine. Mohla by si nám priblížiť atmosféru tamojšej domácnosti?
- Áno, počas môjho pobytu v Brazílii som bývala v rodinách. Ja osobne som mala možnosť vystriedať a spoznať štyri. Paradoxne mali medzi sebou príbuzenské putá. Prvé dva domovy mi poskytli rodiny rozvedeného manželského páru. Zo začiatku som bývala u ženy s deťmi z prvého manželstva, ktorá sa opäť vydala. Potom som sa presťahovala k jej ex-manželovi a novej manželke. Spoznala som aj rodinu jeho brata a záver pobytu som strávila u ich otca. Tak sa mi naskytla možnosť byť súčasťou viacerých domácností. Čo ma prekvapilo bolo, že väčšina rodín mala slúžku. Bohatšie rodiny si takúto pomocníčku mohli dovoliť každý deň. V ostatných domácnostiach prichádzala „včela robotnica“ raz týždenne. Jej náplňou práce bolo hlavne žehlenie, pranie a luxovanie. Za rok som tam nikoho nevidela utierať prach a podľa mňa tam prach ani neexistuje. Oni síce tvrdili, že prach majú, ale ja si myslím, že nie. Osobne musím prach utierať každý týždeň a tam bolo všetko po týždni stále čisté.
Počas tvojho pobytu si strávila mnoho času v spoločnosti a medzi ľuďmi. Ako zvyčajne trávili voľné chvíle?
- Moja odpoveď na túto otázku je „churrasco“ (číta sa šuhasko). Toto brazílske slovíčko pomenúva niečo také, ako je u nás opekačka alebo v Amerike barbecue. Ľudia sa stretnú, opekajú mäso, popíjajú pivko a takto spolu strávia aj celý deň. Keď má niekto narodeniny alebo niečo oslavuje, tak jednoducho zorganizuje churrasco. Robia to firmy, školy, rodiny, nebolo by asi mesiaca, kedy sa aspoň raz nekonalo. Dokonca častokrát majú k dispozícii špeciálne priestory priamo vo vchodoch práve na tieto akcie. Ľudia sú tam veľmi otvorení a priateľskí. Stalo sa mi, že keď som sa presťahovala do tretej rodiny a bývala tam asi týždeň, susedia usporadúvali túto párty. Samozrejme, boli pozvaní aj moji „rodičia“. Na akciu som mala ísť s nimi aj ja. Vraj po škole tam mám prísť, že oni na párty už budú. Keď som dorazila „rodičia“ tam samozrejme ešte neboli, nikoho som nepoznala. Avšak príjemne ma prekvapili suverénnym pozvaním dovnútra, ponúkli mi občerstvenie a za pár chvíľ som do kolektívu úplne zapadla. Bavili sme sa akoby som nebola ani cudzinka. Moji „rodičia“ prišli až po mne a smiali sa, že tam už určite budem.
Každá krajina alebo oblasť má svoje kulinárske špeciality. Ochutnala si nejaké tradičné jedlo?
- V oblasti, kde som mala svoje prechodné bydlisko je tradičným jedlom ryža s fazuľou. Chutí to presne tak, ako naša fazuľová polievka, len je s ryžou. Nestalo sa mi, že by som niečím z oblasti gastronómie bola extra prekvapená. Veľmi často jedávali instantné cestoviny s rôznymi príchuťami a toľko pizze, koľko som zjedla tam, som neskonzumovala za celý život. Z času na čas som svojim priateľom a rodine ukuchtila aj ja. Môžem povedať, chutilo im. A ako správne gazdinky si, samozrejme, pýtali recepty, či už na halušky s kapustou, špenátové halušky so syrovou omáčkou, bábovku a mäsové pirohy. Na Vianoce som ich prekvapila tradičnými medovníkmi.
Počas tvojho pobytu postihli Brazíliu, konkrétne aj tvoju oblasť, v novembri 2008 hrôzostrašné záplavy. O tejto katastrofe sa písalo aj na internete, ale človek, ktorý to zažije na vlastnej koži to asi vníma oveľa citlivejšie. Ako si počas tohoto obdobia „fungovala“?
- Bola to veľmi silná skúsenosť. Vtedajšie novembrové potopy boli v mojom regióne označované ako najväčšia katastrofa za niekoľko sto rokov. Svedčí o tom 150 obetí. Centrum nášho mesta bolo dva metre pod vodou, pobralo celé štvrte domov a aj miestny cintorín, kde mŕtvi zomreli druhýkrát. Avšak boli i vyššie položené miesta, kde sa potopa vôbec nedostala. Voda každopádne spôsobila nepredstaviteľné finančné škody. O domov a strechy nad hlavou prišlo neskutočne veľa ľudí, týkalo sa to aj priamo mojich kamarátov. Dokonca i ja som bola katastrofou dotknutá, lebo tieto problémy postihli rodinu, u ktorej som mala určitý čas bývať. Bohužiaľ, prišli o časť svojho domu. Bola som teda evakuovaná, lebo dom mal nebezpečenstvo potopenia. Aktuálne to trvalo asi týždeň, následne na to som išla bývať inde. Aj napriek tejto veľmi kritickej situácii ma jedna skutočnosť milo prekvapila. Schopnosť, ako rýchlo sa dokázala celá Brazília zmobilizovať a behom týždňa boli posielané peniaze, oblečenie a jedlo. Ja osobne som chodila pracovať ako dobrovoľníčka. Triedili sme oblečenie, potraviny a vodu, ktoré sa posielali do postihnutých oblastí a rodín. Počas celých tých potôp som nemala prístup k internetu, a tak moja komunikácia so Slovenskom bola na čas prerušená.
Bolo ešte niečo okrem spomínanej potopy, čo ťa šokovalo alebo zarazilo?
- Zarazila ma obrovská chudoba. Vyslovene sú tam štvrte, ako u nás cigánske osady. Najväčšia je v Riu a má 300 000 obyvateľov. Títo ľudia však nekradnú, naopak, normálne pracujú a zarábajú, ale aj napriek tomu sa im žije veľmi zle.
Prejdime k príjemnejším témam. Skús nám priblížiť miesta, ktoré si v Brazílii navštívila, lebo určite si si asi nenechala ujsť možnosť spoznať zaujímavé lokality tejto obrovskej krajiny.
- Snažila som sa navštíviť a vidieť všetko, čo sa len dalo a čo mi moja finančná situácia dovoľovala. Pochodila som väčšinu severu, nechala som sa očariť prvým hlavným mestom Salvadorom a, samozrejme, som neobišla metropolu Rio de Janeiro a najväčšie mesto Sao Paulo. Ak sa pýtate na tú typickú čiernu brazílsku Brazíliu, tak tam som zavítala tiež. Na juhu krajiny to vyzerá podobne ako texaské farmy. Samozrejme, najviac pochodené som mala okolie môjho mesta. Čo sa mi nepodarilo, bolo ísť do Amazonu a nevidela som známe vodopády Iguazu na hranici štyroch štátov: Paraguaja, Uruguaja, Argentíny a Brazílie.
Keď sa povie Brazília, tak mnohým ľuďom napadne práve futbal a karneval. Navštívila si aj tieto miestne „špeciality“?
- Samozrejme, že áno. Na futbale som bola v Marakane, keď hrali Flamengo. Ja teda futbal veľmi neobľubujem, ale toto bolo úžasné. Aj keď štadión nebol vypredaný, dokázali fanúšikovia vytvoriť perfektnú atmosféru. Čo sa týka karnevalu, chcela by som vyvrátiť mylné predstavy, že karneval sa koná len v meste Rio de Janeiro. Ja osobne by som na karneval do Ria ani nešla, lebo tam diváci sedia na tribúne a je tam iba samba. Dá sa povedať, že je to turistický karneval, kde sprievody chodia po uliciach a vy sa na to pozeráte. Pravda je, že karneval sa koná vo všetkých mestách. Je to v podstate štátny sviatok a ľudia sa stretnú a bavia sa. Takže, keď bol karneval, ja som sa presunula so svojou partiou do bytu na pláži a tam sme si týždeň žili. Čo sa týka nočného života, nehovoriac teraz o karnevale, je lepší ako u nás. Začína o dosť neskôr, ľudia prichádzajú do podnikov až okolo polnoci a bavia sa do piatej až šiestej rána. Rôzne bary sú otvorené len určité dni. Napríklad, keď idete von v stredu, tak sú otvorené dva - tri bary, kam sa dá ísť. Hrá väčšinou živá hudba alebo kapela, pije sa pivo alebo riedené drinky, takže som sa tam nestretla s takou vysokou opitosťou ako tu u nás. Ľudia sa v príjemnej náladičke vydržia zabávať a tancovať až do rána.
Rok v cudzej krajine je dosť dlho nato, aby si človek našiel rôzne putá a kamarátstva aj na celý život. Aké bolo lúčenie a odchod?
- Oveľa ťažšie bolo odísť z Brazílie ako odísť zo Slovenska. Pred odchodom zo Slovenska som mala istotu, že sa vrátim, ale záruku, že sa vrátim do Brazílie, nemám. Avšak vidím to optimisticky.
Čo ďalej? Plánuješ ďalšiu výpravu?
- Momentálne ma čaká školský rok a štúdium, potom uvidím ako mi to pôjde s vysokými školami. Určite však uvažujem o návrate do Brazílie a aj do „mojej“ oblasti, lebo tam mám veľa kamarátov a rodinu. A, samozrejme, sú tam ešte miesta, ktoré chcem prejsť a navštíviť.
Po tvojej obrovskej skúsenosti si čo teraz predstavíš, keď sa povie Brazília?
- Keď sa povie Brazília, tak ma aj teraz napadne klasicky Rio de Janeiro, karneval a oblasť Amazon. Ale už sa na to nepozerám tak, ako predtým, že to je len to. V prvom rade je to obrovská krajina, ktorá v sebe zahŕňa množstvo kultúr a srdečných ľudí, práve ktorí boli na tom najúžasnejší a hlavne kvôli nim by som sa tam určite chcela raz vrátiť. Dokonca si viem predstaviť žiť a bývať tam.
Odporučila by si mladým ľuďom v tvojom veku takto vycestovať? Čo táto skúsenosť dala konkrétne tebe?
- Či by som odporučila? Hlavne to závisí na tom, čo vlastne človek chce. Ak môžem povedať zo svojej vlastnej skúsenosti, tak ja osobne som získala skúsenosti, rozhľad a kultúrnu identitu. Človek je schopný vnímať aj iné problémy a na veci, či už svoje problémy alebo napríklad aj národné sa díva úplne ináč. Ja som pochopila množstvo vecí, čo mi aj naši vtĺkali do hlavy a vyslovene som si tam urobila rebríček hodnôt. Rozlíšila a zistila som, čo je pre mňa dôležité a správne a v niečom som tam určite dospela a získala názory, ktoré ma už nepustia.
Lela Králiková, Žilinský večerník
