Keby som vedela, čo ma čaká, neviem, ako by som spávala

V auguste 2012 som sa rozlúčila s mojou rodinou a mojimi kamarátmi na celý rok a šla som si splniť môj veľký americký sen. Vždy som chcela zažiť štúdium na strednej škole v Amerike na vlastnej koži a môcť porovnať vykreslený americký život z filmov a seriálov s tým reálnym.

Taktiež som chcela chytiť americký prízvuk a stať sa na nejaký čas jednou z nich, jesť ich nezdravé jedlo, nevyzúvať si doma topánky, byť v športovom tíme a hrať za moju novú školu a povzbudzovať ju na všelijakých zápasoch, chodiť do školy v tom ich žltom autobuse, jazdiť v aute s kamarátmi, ktorí už v mojom veku majú dva roky vodičák a chodiť do Starbucksu každý deň. Vyplnili sa moje očakávania? Isteže áno, ale úplne inak, ako som si predstavovala.

Bolo mi vybrané mestečko, ktoré sa nachádzalo asi 35 minút od mesta Chicago. Keď som prilietala na letisko Chicaga a uvidela som z výšky všetky tie mrakodrapy a už len samostatné Michiganské jazero, ktoré je o mnoho krát väčšie ako celé naše Slovensko, zmocnil sa ma veľký strach. Do čoho som sa to dala? Kam to vlastne idem? Čo ma to tam len čaká? V Amerike je všetko veľké a ja som sa cítila taká malá. Na ten moment, ktorý nastal, keď som sa pozerala z výšky so strachom v očiach na obrovské Chicago nikdy nezabudnem, pretože staršia pani, ktorá sedela vedľa mňa, ma chytila za ruku a tiež aj svojho manžela, a nahlas sa za mňa pomodlila a povedala, že budem mať úžasný rok plný nezabudnuteľných zážitkov. Dodala mi to toľko odvahy, že môj strach eventuálne úplne zmizol a ja som si bola istá ako ešte nikdy, že to čo povedala bude naozaj tak.

Celý článok Zuzany Zvarkovej nájdete tu: http://www.zilinadnes.sk/mozaika/keby-som-vedela-co-ma-caka-neviem-ako-b...